...
S tým ako vonia, aká je čistá, dokonalá, aká je rozľahlá, ako ma to k nej ťahá, čoraz viac, ako veľmi sa v nej chcem nájsť, ako som sa v nej vlastne už dávno našla.
Myslím na vôňu kôry stromu. Na to, ako mi zalepí prsty
miazga.
Ako okolo lieta hmyz a vtáky, ako chodia po stromoch
mravce v pravidelných zástupoch pracujú ťažko s ľahkosťou.
Ako je leto a ja sedím vysoko nad dedinou na lúke
a vnímam len ten momentálny pocit. Jem sladké ovocie a pijem dobré
víno. Na tráve ležím, na deke, na tráve,
na deke, šteklí.
Okolo šumí les.
Takto ma to ťahá stále bližšie a bližšie, tam, kde sa
dvíhajú moje ramená a oči smerom k nebu, kde chodím vystretá, nehrbím
sa, utekám objímať a dobíjať sa. Vidieť lesných duchov, ako Linda šteká na
neviditeľné a vidí, to čo je mne ešte neznámou.
Vidím obrovské brezy, biele mohutné stromy, ktoré siahajú do
výšin.
Vnímam a predstavujem si tmavú oblohu, posiatu
tisíckami hviezd, ležíme na tráve, na deke, na tráve, na deke. Pozeráme hore,
žmurkáme viečkami ale neuhýbame pohľadom tam hore, ďaleko do vesmíru vidno
všetko, čo sa inak schováva, počas dňa, počas toho ako svieti k nám Slnko.
Mesiac je veľký guľatý, je malý, nevidno ho, má oči, úsmev, nos, všetko na
svojom mieste, presne tak, ako to má byť.
Počujeme iba cvrčky, sem tam sovu, potom ležíme v stane
prikrytí sebou, je tam tichúčko, ticho.
Kľud. Na duši, v srdci, v hlave pokoj,
nepremýšlam, len si užívam tú danú chvíľu, s tým s kým tam som,
spolu, v tichu, v tom pokoji prírody,
v jej lone.
Myslím, na šum mora, na to ako sedím na pláži, opustenej,
nechávam si len vlny behať po nohách, pozerám sa ako sa približujú a znova
vzďalujú, ku mne, na mňa, zo mňa, ďalej - preč a takto dookola. Plávam
v mori, mám strach, dočiahnem, nedočiahnem, ničoho sa nebojím. Je čisté, tmavé, tajomné a priehľadné.
Je jar, všetko pučí, skoro vidím, ako rastú kvety, ako sa
rozvíjajú k životu, ako puká škrupinka s malým káčatkom – kuriatkom,
mám pocit, že aj ja znovu ožívam, že všetko okolo je zrazu krásne farebné,
vznešené, slnečné. Cítim nové vône, mám nové chute, menej vrstiev oblečenia,
nechávam si svietiť slnko do očí, zakrývam
sa okuliarmi, rukou, klobúkom. Vlasy sa ligocú. Všade sú kvety, alergie,
včielky, muchy, všetko je živšie, rána sú ľahšie, vstávam a kráčam do
práce peši, na bicykli, alebo letím, unášam sa pocitom s kvetmi
v ruke, teším sa ako mi budu rozvoniavať a okrášľovať stôl.
V práci, doma. A ráno spievajú vtáčiky. Štebocú : „Je Jar, je Jar“.
Radujte sa.
Dostala si ma príroda nežná, krutá, bojazlivá bojovníčka, je
február a je teplo ako nikdy predtým, nie je sneh, je to inak ako sme
zvyknutí, neustále o tom rozprávame, tešíme sa z toho, iní sú smutní
, chcú sneh, chcú leto, chcú jeseň, farebnosť, nestálosť a stálosť,
a niektorí nechcú vôbec nič.
Bojíme sa záplav a zemetrasení, prijímame s pokorou
letné búrky, tie zimné nenávidíme, keď zmokneme a je nám zima, keď sa
šmýkame na ľade, keď je príliš horúco a nie je žiaden chládok, keď fučí
silný vietor, keď nefúka vôbec, keď
vidíš ako sa hýbe teplo nad horúcim asfaltom, keď mrzne, keď sneží
v apríli a prší v auguste a keď nesneží na Vianoce.
„Je mi líto všech lidí, kterí trápi změna počasí“
Keď vychádzajú srny pri diaľnicu a preskakujú ploty,
keď zabúdame na ich voľnosť, keď sa strieda noc a deň, noc a deň, noc
a deň, 24 hodín, málo minút, keď sa to vlečie, nestíhame ani dýchať
a potom keď len tak ležíš a hovoríš si, že si začneš užívať každý
moment. No o chvíľu je ráno a ty zabúdaš, uháňaš do práce, nakŕmiš
psa, chceš ho venčiť na Slnku, no keď prídeš je znova tma.
(Dáš tulipány na pomník milovanej mame, budeš ho umývať,
zásobovať nežnými dotykmi a slovami, myšlienkami, tam pod stromami, kde to
je zelené, prírodné, plné slnka aj chládku. Všetkého čo si priala, budeš tam
sedieť a rozprávať jej, budeš mlčať, plakať a smiať sa. Stráviš tam
minúty v tom tichu. Bude to ten MOMENT.)
